Vláda si vpísala do Programového vyhlásenia, že „chce prekonať deliace čiary 90. rokov“ a že nastáva čas „historického kompromisu pravice a ľavice“. To znie pekne, otázne je len, čo to znamená.

V deväťdesiatych rokoch viedla deliaca čiara medzi zástancami a protivníkmi novembra 1989, medzi tými, čo chceli slušný spoločný štát a tými, čo chceli rozkrádať samostatný štát, medzi predstaviteľmi liberálnej demokracie a mečiarovsky iliberálnej „tyranie väčšiny“, medzi nacionalistami a občanmi, medzi tými, čo by utopili menšiny v lyžičke vody a tými, čo s nimi hľadali zmier, medzi prívržencami a odporcami vstupu Slovenska do NATO a EÚ. Prekonať tieto deliace čiary by znamenalo prijať celospoločenský konsenzus, že žijeme v slobodnej spoločnosti, že vlastníctvo neznamená rozkrádanie a okrádanie, že sme občianskou spoločnosťou vlastencov, že ctíme spravodlivosť a správame sa podľa jej pravidiel, že sme pevne ukotvení v západnom civilizačnom okruhu.

Znamenalo by to však najmä celospoločenský konsenzus v tom, čo je vzdelaná, zdravá a kultúrna spoločnosť, aké sú zásady jej budovania a politické záruky jej kontinuity. A všeobecne zdieľaný morálny zákon, že spoločnosť nemôže opúšťať najslabších a najbezmocnejších – starých, deti, telesne a duševne postihnutých, nezamestnaných, sociálne vyčlenených Rómov a imigrantov, ktorí sa stali po nenávistnej kampani politických elít našou fantómovou bolesťou.

Zatiaľ však vidíme konsenzus politických elít len v niečom inom. Bez ohľadu na to, či ide o „neoliberálov“ alebo „neomarxistov“, spája ich hybris, mocenská spupnosť skorumpovanej praxe zabalenej do vzletných slov. Tie prekrývajú slovenskú voľnosť výkladu, približnosť významov a laxnosť správania. Veď poznáme to hľadanie si neurčitého, nejasného priestoru medzi zákonom a nezákonnosťou, formálnym dodržiavaním pravidiel a ich reálnym ohýbaním, arogantným nadúvaním sa a vecnou zbabelosťou, skrývaním vlastného prospechu za spoločenskú zodpovednosť v priestore citovej otupenosti bez štipky empatie.

Za tým všetkým sa skrýva nezodpovednosť a cynizmus. Navráva nám, že všetci sú darebáci, tak prečo by sme mali byť iní, aj tak všetci patríme do čeľade triplov trojtvárnych a kriplov pamäti. Cítime jedným jazykom, myslíme druhým a hovoríme tretím. Slovo neplatí, tak ako v spoločnosti morálnych a mentálnych mrzákov neplatí nič.

V takomto svete možno potom tvrdiť, že liberálna demokracia vedie do stredoveku a je rovnako totalitná ako komunizmus a nacizmus. Že Brusel je rovnaký ako Moskva. Že naše miesto je niekde uprostred medzi Ruskom a Ukrajinou. Že Američania sú horší ako Rusi. Táto propaganda najprv zruší všetky rozdiely, a potom prevráti všetky významy. Vytvára atmosféru ľahostajnosti, v ktorej je všetko jedno a s ňou pôdu pre odmietnutie slobodného sveta. Píli pod nami konár a podáva nám rúčku, aby sme si ho začali píliť sami pod sebou.

Súčasťou Programového vyhlásenia vlády by mali byť konkrétne kroky, ako tejto sebarozkladnej implózii zabrániť. Aby sme vedeli, na čom naozaj sme.

Autor je literárny vedec a prezident KI.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 16/2016 dňa 18. apríla 2016.

Se souhlasem převzato z www.konzervativizmus.sk.