Huntingtonov článok The Clash of Civilizations? sme čítali hneď po jeho vyjdení v roku 1993. Sedávali sme vtedy u nás doma s Martinom a Daňom Bútorom, Štefanom Hríbom a Ferom Šebejom a diskutovali na nové témy, ktoré sa vynárali najprv v časopisoch. Vtedy bolo všetko nové, od Tofflerovej tretej vlny cez Caprove body obratu a Postmanovu k smrti sa baviacu spoločnosť až po Fukuyamovu predstavu konca dejín a definitívneho víťazstva liberálneho sveta.

Dve úvahy však z tohto radu prečnievali. Bola to Zakariova identifikácia iliberálnej demokracie, ktorá nám pomohla pochopiť hrozbu, skrývajúcu sa v Mečiarovej vete: „Voľby sa skončili, zvykajte si!“ a Huntingtonova úvaha Zrážka civilizácií? z časopisu Foreign Affairs. Bola realistickou, až priveľmi realistickou geopolitickou odpoveďou na Fukuyamovu víziu jedného sveta. Preto aj vtedy narazila. Hovorilo sa, že je kontroverzná, lebo vyvoláva konflikty. Nevyvolávala. Upozorňovala na tie, ktoré reálne existovali a varovala pred tými, ktoré sa chystali.

Všeličo z Huntingtonových teórií ostáva nejasné. Nie je isté, že pre svet bude kľúčové rozlíšenie ôsmich kultúrnych okruhov – západnej kresťanskej civilizácie, východnej pravoslávnej, islamu, čínskeho sinizmu, buddhizmu, indického hinduizmu, japonského šintoizmu a afrického kultúrneho okruhu. Ani to, či budú švy civilizačných okruhov vymedzovať /len/ religiózne hranice. V troch veciach sa však Huntington nemýlil. V tom, že pôjde o multipolárny, veľmi komplikovaný a neistý svet; že pôjde o svet zrážok; a že sa tieto zrážky budú odohrávať na civilizačných švoch.

Vtedy to bola dôležitá diskusia, lebo nám pomáhala odpovedať na otázku, v akom svete chceme žiť. Mečiarova politika nás práve odkláňala od sveta západnej civilizácie a vháňala do náruče v kŕčoch sa rodiaceho nového Ruska. Dnes sa všeličo zmenilo. Inštitucionálne sme ukotvení vo svete západnej civilizácie, v jej politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúrach. Zmenil sa svet a zmenili sa aj dnešné otázky. Jedna však ostáva rovnaká ako vtedy – do akej miery sme mentálne vybavení vyrovnať sa s problémami, na ktoré hľadá odpovede dnešný svet.

Žijeme v mieri, ale vojna sa stáva jeho každodennou súčasťou. Zasahuje nás ako nevyhnutnosť zvýšiť obranyschopnosť štátu, pripravenosť prijať na našom území spojenecké vojská a v prípade potreby aj ich vojenské základne. Reagujeme odmietavo, akoby sme mentálne žili ešte stále v starom svete, v ktorom bol najväčšou hrozbou západný imperializmus.

Vojna na Ukrajine, v islamskom svete aj v Afrike je pustošivá. Zabíja, ničí obydlia, vyháňa z domovov ľudí, odkázaných na materiálnu a humanitárnu pomoc. Vyžaduje si aj od nás civilizované správanie. Naša prvá odpoveď pri ťaživom probléme utečencov je však strašná; ochromuje našu základnú schopnosť správať sa ľudsky. A odpovede našich politikov sú doslova katastrofálne.

Často nevieme, a netýka sa to len nás, rozlíšiť priateľov a nepriateľov, úbožiakov a škodcov. Ostáva nám len priestor na podozrievanie.

Na vojne sa síce dobre zarába, ale prestávajú v nej platiť ekonomické pravidlá. Tie stovky miliárd eur pre Grécko sú z ekonomického hľadiska absurdné, ale sú aj politickou cenou za to, že na juhu Európy sa neuvoľnia pustošivé sily medzi Európou a arabským, ázijským a africkým svetom, ale aj medzi Tureckom a Gréckom, či vo výbušnej zmesi Balkánu. Naša jediná odpoveď nemôže byť – nedáme ani cent.

Nepomer medzi európskou pomocou Grécku a Ukrajine je zjavný. Aj on má však základné geopolitické dimenzie. Ani trochu nie je jedno, kde budú v budúcnosti prebiehať Huntingtonove švy. Lebo aj ony sú ako putujúce kryhy. Mierová a prosperujúca Ukrajina znamená aj mierovú a prosperujúcu Európu. Dotýka sa nás to so životnou naliehavosťou, len si to neuvedomujeme.

Dnešný svet je oveľa komplikovanejší, neprehľadnejší a riskantnejší ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sa Huntington domnieval, že včasná diagnóza môže zmierniť budúce riziká. Tá zrážka je tu a naša prvá odpoveď je alarmujúca – ľudia sa správajú hystericky odmietavo, politici historicky zbabelo.

Autor je literárny vedec a prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Se souhlasem převzato z www.konzervativizmus.sk.