Rusko je ako cirkev

Rozhovor s francúzskym historikom Alainom Besançonom

Čím je súčasné Rusko? Je to národ, štát alebo impérium?

Rusko nie je národom, pretože pod jeho vládou vždy existovalo viacero národov, pričom hranice neboli vždy jasne definovateľné. Rusko samo seba považuje za impérium, ale v skutočnosti má Rusko charakter cirkvi. Rusko je cirkev, ktorá sa stále potrebuje rozširovať a očakávať konverziu iných národov. Rusi veria, že majú v dejinách misiu, myslia si, že koniec dejín má vyzerať inak, ako to opisuje Západ. V Berlíne a Paríži tomu nerozumejú.

Zoberme si ako príklad Poľsko. Poľsko je klasický príklad národného štátu s definovanými hranicami. V minulosti, v šestnástom storočí, bolo Poľsko istý čas impériom, ale Poliakov by nikdy nenapadlo, aby sa považovali za cirkev. A to z jednoduchého dôvodu. Poľsko už patrilo do medzinárodnej, konkrétne, Katolíckej cirkvi. Rusko – na rozdiel od toho – považuje za jedinú skutočnú a pravdivú cirkev iba seba. Pravoslávie. Tak tomu bolo už na začiatku šestnásteho storočia. Veľkým nepriateľom bol vtedy práve katolicizmus. Protestanizmus bol v hierarchii postavený ešte nižšie, ale napriek tomu bol lepší, pretože ničil katolicizmus.

V každom prípade „Svätá Rus“ považovala samu seba za jediný kresťanský štát a to sa podnes nezmenilo. Preto, keď chce katolík prejsť na pravoslávie, musí najskôr prijať krst. Znamená to, že v očiach pravoslávneho veriaceho nie je katolík alebo protestant považovaný za kresťana. A to napriek tomu, že samotní katolíci a protestanti považujú pravoslávnych za plnoprávnych kresťanov.

Rusko však na svoje rozširovanie nepoužíva prostriedky klasického prosyletizmu. Rozširuje sa iba pomocou geopolitiky a sily. Alexander Dugin, hlavný ideológ prezidenta Vladimíra Putina to nazýva „sakrálnou geografiou“...

Rusko sa rozširuje podľa rovnakého princípu ako islam, tzv. oumma, teda rozširovaním myšlienky pan-islámskej civilizácie. V centre je tvrdé jadro, svätá zóna, okolo nej sú hraničné oblasti a za nimi oblasti, ktoré treba dobyť. Expanzia tak nepozná hranice, nemá absolútne nijaké obmedzenie. Keď rozmýšľate o expanzii náboženstva, hranice ani nemôžu existovať. Rímskokatolícka cirkev sa rozšírila najskôr do Európy, potom do Ameriky a Ázie. Až na to, že Rusko ako cirkev v sebe prepája ekleziastický element, ktorým je patriarchát, a element sily. A tým je štát. Štát je preto štátom pravoslávnym, preto je s ním cirkev tak plne integrovaná.

Patriarcha Kirill bol v minulosti agentom KGB, a hoci nás to môže rozhorčiť, nie je na tom svojím spôsobom nič čudné. Ruský štát je totiž sakrálnym štátom a Pravoslávna cirkev je mu celkovo podriadená. Zúčastňuje sa tak na svätosti ruského štátu. Rusko nepozná individualizmus, jednotka sa rozplýva v kolektíve. A Rus-jednotlivec takýmto spôsobom pracuje na svojej spáse.

Teraz sa tento sakrálny štát usiluje rozšíriť na Ukrajinu. Ale tam už pravoslávie existuje. Na čo mu je potom Doneck, Luhansk či Kyjev?

Každý štát, ktorý niekedy patril do ruskej sféry vplyvu, ktorý bol Ruskom podmanený alebo absorbovaný, patrí do Ruska. Je to právna logika. Aspoň tak o tom uvažuje Kremeľ. Preto by som bol na mieste Ukrajincov vážne znepokojený. Kremeľ sa nevzdá, kým nezíska Ukrajinu. Celú.

Obdobie komunizmu, obzvlášť v čase stalinizmu, však bolo v Rusku charakteristické ostrým konfliktom s Pravoslávnou cirkvou. Kostoly sa menili na sklady munície, na pivnice. Ako vysvetlíte, že Pravoslávna cirkev to všetko prežila?

Komunizmus chcel Pravoslávnu cirkev nahradiť, a preto v skutočnosti od nej veľa vecí prevzal. Predovšetkým sakrálnosť. Myšlienku, že všetko, čo neslúži komunizmu, je hodné odsúdenia a zničenia. Došlo tak k transpozícii pravoslávia. Celú jednu filozofickú a teoretickú časť komunizmu možno bez problémov prispôsobiť myšlienkam Svätej Rusi, nositeľky čistej doktríny, zatiaľ čo všade inde vládne chaos a všetko sa rozpadá.

Putin preukázal veľké úsilie, aby oživil pravoslávie a prepojil to s nacionalizmom. Napriek tomu cítiť v jeho hre falošnosť. Stali sa Putin, sám bývalý agent KGB, a spolu s ním celé zástupy ruských politrukov náhle veriacimi?

Samozrejme, že je to celé umelé, ale funguje to. Putin prišiel k záveru, že štát musí mať nejaký prvok transcendencie. Komunizmus bol transcendentný vo vzťahu k Rusku. Pravoslávie je transcendentné, pretože jeho prostredníctvom hovorí sám Boh. Suma sumárum je to ale horšie, ako v prípade komunizmu. Ten mal totiž výhodu, že bol ateistický, jeho sakrálnosť mala podobu extrémnej svätokrádeže.

Dnešné Rusko odmieta rovnako západný liberalizmus ako katolicizmus. Dugin tvrdí, že katolicizmus, to je náboženstvo, zatiaľ čo pravoslávie, je tradícia. Čo pod tým myslí?

Katolicizmus nemal žiaden problém akceptovať to, čo sa bežne nazýva trhové hospodárstvo. Pápež Ján Pavol II. akceptoval kapitalizmus aj ideu trhovej ekonomiky. Samozrejme, že v spojení s kresťanským chápaním morálky. Kapitalizmus vznikol v trinástom storočí v Taliansku – minimálne jeho najdôležitejšie prvky, ako napríklad účtovníctvo. Kapitalizmus teda vznikol na Západe, v Európe.

S pravoslávím je to inak. Ortodoxia si nikdy neprisvojila myšlienku kapitalizmu. Keď Dugin hovorí o tradícii, myslí pod tým „čistú“ tradíciu Východu, čo vymedzuje voči kresťanstvu na Západe, ktoré bolo zdeformované právom, aj racionalizmom. Dovedené do dôsledkov to teda znamená, že skutočne pravdivé je iba kresťanstvo v jeho východnej, pravoslávnej verzii. Náboženský základ Ruska bol vytvorený Byzanciou. Historické okolnosti ho modifikovali, ale nevykorenili. Takže nejde o nič nové, len starý kus mäsa ohrievaný pre potreby Putina.

Napriek tomu existuje na Západe jeden štát, s ktorým majú Rusi tradične dobré vzťahy: Nemecko. Krajina napoly protestantská, napoly katolícka, kolíska racionalizmu. Čo spája Moskvu a Berlín?

Otázku treba skôr položiť tak, čo Nemcov na Rusku priťahuje. Pretože to, že v Berlíne existuje tropizmus k Moskve, je nesporné. Rusko priťahuje aj Francúzov, ale iným spôsobom. Nemecká fascinácia Ruskom siaha ďaleko do minulosti. Nemci boli v istom zmysle vychovávateľmi Ruska. Je to veľmi komplexný a komplikovaný vzťah, ktorému nechýba istá dávka mysticizmu. Nemcov fascinuje ruská literatúra a evanjelizačný duch, ktorým je ruský národ preniknutý. Aspoň sa im to tak zdalo. Ale fascinuje ich aj nesmierne rozľahlé územie v kombinácii s brutálnou silou. Ale netreba sa obmedzovať len na Nemecko, podobný tropizmus voči Rusku existuje aj v Spojených štátoch amerických, a aj medzi Židmi. Existuje niečo podobné aj v Poľsku? Myslím si, že nie, aj keď jeden proruský element existuje aj v poľských dejinách. A to je národná demokracia, takzvaná Endecja Romana Dmowského, a teda presvedčenie, že skutočným nepriateľom Poľska nie je Rusko, ale Nemecko.

Vo všeobecnosti možno povedať, že v stredovýchodnej Európe vyvoláva Rusko strach. Existujú nejaké hranice, za ktoré už nechce expandovať?

V zásade neexistujú. Hitlerovské Nemecko, aj keď je tomu ťažko uveriť, si samo stanovilo hranice. Nacisti dobýjali iné štáty, ale nemali ambície vládnuť celému svetu. Komunizmus kedysi, a teraz aj nové pravoslávie v putinovskej verzii, hovoria, že chcú dosiahnuť viac a objať celý svet.

Možno Rusko zastaviť? Nuž, zastavili sme komunizmus, takže áno. Nebolo to ľahké a nejaký čas to trvalo, ale napokon sa to podarilo. Keď vezmeme do úvahy, že Rusko je vo veľkej miere papierovým tigrom, malo by sa to podariť aj teraz. V Rusku žije okolo sto miliónov Rusov, a to nie je veľa. Zvyšok sú moslimovia, Tatári, Arabi. Keď ide o ekonomiku, Rusko je chudobným štátom. Neprodukuje nič, len suroviny a zbrane. Navyše má krajina zlú infraštruktúru. Ak sa pozeráme na Rusko triezvym pohľadom, možno povedať, že ani komunizmus, ani neopravoslávie toho veľa nedokázali. Rusko je naozaj krajina na pokraji zrútenia.

Tak sa, ale, o Rusku hovorilo vždy, nielen teraz počas Putinovej vlády. Hovorilo sa to aj v časoch cárskeho Ruska, že krajina je na tom zle, že sa rozpadne. A napriek tomu štát pretrval.

Podobne tomu bolo aj v prípade hitlerovského Nemecka. Exaltácia nacistickou ideológiou to všetko zocelila. Až na to, že Nemecko nebolo papierovým tigrom. Bola to hospodársky silná krajina, s rozvinutými technológiami a vysokou úrovňou vedy. Rusko nemá na takej úrovni ani vedu, ani technológie, ani inovácie. Nemá nič. Kremeľ dokáže iba využívať slabosť Západu. V čase, keď sa Západ cítil bezpečne, prestali európske krajiny investovať do armády. Rusko si vybralo inú cestu a do zbrojného priemyslu investuje.

Navyše, ruská ekonomika bola po roku 1917 budovaná v prvom rade so zameraním na výrobu vojenského arzenálu. Neznamená to však, že má aj vojenskú silu. Jej arzenál je výrazne slabší než americký, a pravdepodobne aj čínsky. Rusko nie je silné v tomto zmysle, ale v inom: je jednotné a stanovený cieľ dokáže sledovať so svojským fanatizmom. Dokáže rozdeľovať Európu a oslabovať ju podľa zásady divide et impera. Takéto poňatie jednoty, ako ukazujú Rusi, v Európe neexistuje. S tým sa podľa mojej mienky nedá nič urobiť. Rusko sa nezastaví na Ukrajine, jej ďalším cieľom budú pobaltské štáty na čele s Litvou. Tak si to vyžaduje expanzívna logika neopravoslávia.

 

Rozhovor s profesorom Alainom Besançonom viedla Aleksandra Rybińska. Rozhovor pôvodne vyšiel v máji 2014 na stránke poľského internetového týždenníka Nowa Konfederacja.

 

V KONZERVATIVNÍCH LISTECH vychází s laskavým svolením ve spolupráci s revue Impulz.

Podporujeme



Partneři



Copyright © 2014. All Rights Reserved.