Osem poznámok k referendu

Podrobnosti

Zveřejněno 5. 4. 2015 13:28

Napsal Vladimír Palko

Po prvé, referendum bolo v niečom úspešné. Po dvadsaťročnej liberálnej propagande a mediálnej masáži, podporovanej výdatne i zo zahraničia, z prostredia EÚ a veľmoci USA, kresťanské prostredie prijalo výzvu a povedalo: Poďme si teda poctivo zmerať sily a usporiadajme o otázkach rodiny referendum. Nech Slovensko ukáže na referendovom ihrisku či prijme revolučnú transformáciu rodiny a manželstva, alebo si ponechá tradičné hodnoty! Súper sa poctivého zmerania síl zľakol, na ihrisko sa nedostavil a spoza ohrady kričí, že zvíťazil.

Po druhé, neúspech referenda je v tom, že na ihrisko sa kresťanské Slovensko nedostavilo v dostatočnom množstve. Starou bolesťou slovenských kresťanov sú prehnané očakávania veľkého víťazstva. Po prvýkrát v modernej dobe to bolo vidno v prvých slobodných voľbách v roku 1990, keď sa očakávalo veľké víťazstvo KDH, to znamená najmenej tridsať, štyridsať percent. Namiesto uznania skutočnosti, že na veľké víťazstvo zatiaľ nie sú kresťania (aj v personálnej oblasti) pripravení, sa vtedy v KDH, aj v kresťanskom prostredí mimo KDH uhniezdil pocit, že ak by KDH neurobilo nejaké bližšie neurčené chyby, tak by bolo zvíťazilo. Podobné očakávania bolo cítiť v kresťanskom prostredí i dnes, ako v Cirkvi, tak i v Aliancii za rodinu. Ak si kresťanské prostredie, či laické, alebo cirkevné, uvedomí svoje reálne postavenie a možnosti, bude chápať tých deväťstotisíc hlasov „trikrát áno“ ako dobrý základ pre ďalšiu prácu. Ak si to neuvedomí, bude sa samo demoralizovať. Veľké politické víťazstvo sa môže zrodiť iba z veľkej a obetavej, aj politickej, práce.

Po tretie, samotná skutočnosť, že sa tu vynorila generácia mladých ľudí z Aliancie za rodinu, ktorí referendum zorganizovali, je pozitívna a prekvapujúca. Aliancii treba poďakovať za odvedenú prácu a popriať im veľa chuti a vytrvalosti do ďalšej práce. Prekvapujúca bola i angažovanosť Katolíckej cirkvi, najmä po dlhom období, keď sa zdráhala podporiť zápas laických kresťanov v politike za kultúru života.

Po štvrté, deväťstotisíc voličov zahlasovalo za správnu vec, ale vo voľbách zvykne hlasovať proti tejto veci, lebo vkladá moc do rúk ľudí s opačným názorom. Zoberme si prezidentské voľby. Najlepší výsledok spomedzi tých, ktorí sa držia striktne názoru „trikrát áno“, bolo 6,5 percent pre Františka Mikloška v roku 2004 a 5,4 percent pre toho istého politika v roku 2009. V oboch prípadoch to bolo niečo cez stotisíc hlasov. Možno by nebolo celkom nevhodné citlivo sa spýtať deväťstotisíc voličov: A čo vlastne chcete? Alebo radšej sa ani nepýtať, ale vysvetľovať.

Po piate, značná časť ľudí (aj kresťanov) cíti, či už právom, alebo neprávom, akúsi zranenosť voči Katolíckej cirkvi. Niektorí z nich neboli hlasovať z vnútorného protestu voči Cirkvi. Paradoxom je, že sa odvolávajú na pápeža Františka, ale neposlúchajú ho, keďže tento vyzval veriacich, aby sa hlasovania zúčastnili. František Mikloško deň po referende uviedol, že kauza arcibiskupa Bezáka tiež prispela k tomu, že ľudia neprišli. Bez ohľadu na to, s kým v tejto kauze sympatizujeme, na účasti v referende sa skutočne mohla podpísať.

Po šieste, kampaň médií proti referendu bola brutálna a v tom sa začínajú odporcovia kresťanstva „amerikanizovať“. Vulgárne výrazy (ich skratky bez samohlások) začínajú byť bežným výrazovým prostriedkom. V hlavnom mediálnom prúde sa považuje za normálne obviňovať prívržencov tradičnej rodiny za fašistov (M. Šimečka). Treba sa pripraviť, že to bude už len horšie.

Po siedme, fenomén homosexuality sa stáva čoraz účinnejším nástrojom démonizácie kresťanov, ktorým sa s úplnou samozrejmosťou pripisuje nenávisť k nim. Argument kresťanov proti akceptovaniu homosexuálneho spôsobu života (a teda odmietaniu partnerstiev a „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia), poukazujúci na jeho negatívne dôsledky na samotných homosexuálov, je vydávaný za urážanie homosexuálov a za ďalší dôkaz tejto nenávisti. Kresťania sa snažia týmto obvineniam vyhnúť i tak, že o homosexuáloch vôbec nehovoria, a hovoria o tradičnej rodine ako o ideáli, o potrebe otca a mamy, atď. O duchovnom probléme homosexuality a o potrebe vnútorného vyslobodenia takejto osoby nehovoria ani katolícki kňazi. Samozrejme, nik im neuzná, že to robia preto, aby nezranili homosexuálov, a sú obviňovaní z nenávisti tak či tak. Jediný, kto otvoril problém homosexuality ako potrebu duchovného vyslobodenia, bol protestantský kazateľ Juraj Brecko na stránke .týždňa.

Po ôsme, v krajine, kde sa v ostatných dvoch prezidentských voľbách v druhom kole stretli Ivan Gašparovič s Ivetou Radičovou a Robert Fico s Andrejom Kiskom, nemožno dúfať v úspech referenda tohto typu.

Se souhlasem převzato z revue Impulz.